Každý človek si nesie svoj jedinečný príbeh. Terapia mi často ukazuje, ako naoko nevinné situácie z detstva vytvoria v nás hlboké presvedčenia, ktoré potom roky ovplyvňujú naše vzťahy, prácu či sebahodnotu – bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali.
V tejto sérii zdieľam anonymizované príbehy klientov, ktorí si dovolili nazrieť hlbšie – do svojho vnútra, svojich spomienok, emócií a podvedomých vzorcov.
S ich láskavým súhlasom vám prinášam príklady, ktoré môžu pomôcť aj vám – možno v niektorých príbehoch spoznáte aj niečo zo seba.
Príbeh č.1: Keď nás perfekcionizmus brzdí namiesto toho, aby nám pomáhal
Na terapiu prišiel klient (45) s pocitom, že ho jeho vlastný perfekcionizmus vyčerpáva.
V práci aj v osobnom živote mal potrebu robiť všetko dokonale – no namiesto uspokojenia mu to prinášalo neustály stres, napätie a pochybnosti.
Aj keď úlohy zvládal, pochyboval, či ich urobil správne. V hlave sa mu často objavovali myšlienky typu: „Nezabudol som na niečo? Mohlo to byť lepšie? Spravil som to dobre? Alebo som to mal urobiť inak?“ Tento neustály vnútorný tlak mu bránil uvoľniť sa, dôverovať sebe a dopriať si spokojnosť s tým, čo urobil.
Počas terapie sme sa postupne dostali k situácii z detstva, ktorá v ňom tento program spustila. Keď mal asi 10 rokov, pripravoval si izbu na rodinnú návštevu – sám vysával a umýval podlahu, aby všetko vyzeralo dobre. Keď skončil, prišla jeho mama, skontrolovala izbu a povedala mu, že to nie je urobené dobre.
Dodala, že „nič nevie poriadne spraviť“ – a izbu po ňom celú upratala znova.
Na oslave neskôr ešte pred rodinou poznamenala:
„Môj syn nič poriadne nevie spraviť, radšej to vždy spravím sama.“
V tej chvíli sa v klientovi usadila hlboká rana – pocit, že ak niečo neurobí dokonale, nebude to dosť dobré. A nebude dosť dobrý ani on sám.
Tento zážitok sa v ňom zaryl ako vnútorný program, ktorý sa roky spúšťal automaticky – bez toho, aby si to vedome uvedomoval.Po spracovaní tejto situácie, uvoľnení emócií a prepísaní starého presvedčenia, klient pocítil úľavu. Zistili sme, že za jeho perfekcionizmom bol strach z odmietnutia a túžba po uznaní.
Príbeh č.2: Keď potrebujeme pri rozhodovaní niekoho pri sebe
Klient (42) prišiel na terapiu s tým, že má problém robiť rozhodnutia sám, aj keď podniká a v pracovnej a partnerskej oblasti sa mu darí. Hoci sa sám vie rozhodnúť správne, potrebuje mať pri sebe niekoho ako oporu – aj keď ten človek situácii nerozumie alebo do nej vôbec nezasahuje. Stačí len jeho prítomnosť, aby sa klient cítil istejšie.
Tento vzorec ho výrazne obmedzoval – brzdil ho a spomaľoval najmä v pracovnom živote a často prinášal pochybnosti a úzkosť.
Počas terapie sme sa postupne dostali k ranému zážitku z detstva, ktorý tento vnútorný program spustil.
Keď mal klient asi 4 roky, vošiel do izby, kde uvidel svoju mamu, ako plače a kričí pri posteli jeho babky, ktorá sa nehýbala. Situácia bola pre malého chlapca chaotická, nepochopiteľná a veľmi desivá.
Stál v dverách a intuitívne hľadal vysvetlenie, pomoc, pochopenie.
Namiesto toho okolo neho mama prešla v panike a odstrčila ho nabok, pretože bola sama v obrovskom emočnom vypätí.
V tej chvíli sa v ňom zrodil hlboký pocit ohrozenia a samoty.
Nemal pri sebe nikoho, kto by mu pomohol porozumieť situácii, upokojiť ho alebo mu dal pocit bezpečia.
V jeho podvedomí sa uložilo presvedčenie:
„Ak budem sám, nezvládnem to.“
Počas terapie sme túto spomienku spracovali, uvoľnili z nej emócie a klient dokázal tú situáciu pochopiť očami dospelého. Dovolil si precítiť to, čo ako dieťa nedokázal, a zároveň si dopriať podporu, ktorú vtedy nedostal.
Po terapii mi napísal, že tá potreba mať pri rozhodovaní niekoho nablízku akoby úplne zmizla. Nepociťuje ju už vôbec – a sám sa čuduje, ako prirodzene a rýchlo sa to vytratilo. Akoby to v jeho živote nikdy ani nebolo.
Príbeh č.3: Zrada v detstve ako koreň problémov v priateľstvách
Klientka (34) prišla na terapiu s opakujúcim sa pocitom sklamania zo ženských priateľstiev. Často sa jej stávalo, že blízka kamarátka sa zrazu prestala ozývať – bez jasného dôvodu. Niekedy sa udial konflikt, inokedy len tiché odmlčanie. Vždy to však prežívala veľmi hlboko, hľadala chybu v sebe a cítila sa odmietnutá. Nerozumela, prečo sa jej tieto situácie opakujú – a prečo má pocit, že ju ženy v jej živote zrádzajú.
Počas terapie sme sa cez viacero zážitkov dostali až k pôvodnej situácii z detstva.
Klientka mala vtedy približne 6 rokov. Jej najobľúbenejšou hračkou boli voskovky, ktoré si starostlivo nosila vo farebnom vrecúšku. Rada si nimi kreslila – často aj so susedkinou dcérou, kamarátkou, s ktorou trávila veľa času.
Jedného dňa voskovky zmizli. Hľadala ich všade – aj s pomocou kamarátky – no nenašli ich. Doma to vyústilo do výčitiek od rodičov, že si nedáva na veci pozor. Klientka sa cítila smutná, zahanbená a bezmocná.
Po čase išla ku kamarátke domov. Keď sa hrali, zrazu v jej hračkách uvidela svoje voskovky, aj s vrecúškom. Spoznala ich okamžite – no ostala paralyzovaná. Nevedela, čo má povedať. Bola zranená, sklamaná, ale nedokázala to v tej chvíli riešiť.
Tento zážitok sa hlboko zapísal do jej podvedomia ako skúsenosť zrady a zároveň bezmocnosti – že blízkemu človeku sa nedá úplne veriť, a že keď niečo stratí, je to možno jej chyba.
Počas terapie sme spracovali bolestivé emócie, ktoré v nej ostali, a umožnili jej nahliadnuť na situáciu očami dospelej ženy. Postupne dokázala prepustiť pocit viny aj zrady.
Príbeh č.4 : Nevysvetliteľný strach z kamenitej cesty
Klientka (33) prišla na terapiu s tým, že zažíva nevysvetliteľný strach vždy, keď kráča po kamenistej ceste alebo keď ide s rodinou do prírody, kde sa treba pohybovať po kameňoch. Začalo sa jej rozbúchavať srdce, cítila tlak na hrudi a objavoval sa pocit paniky. V mysli sa jej opakovane vynárala myšlienka, že sa niečo zlé stane – no nevedela, prečo to tak má.
Počas terapie sme sa dostali k príčinnej situácii z detstva.
Keď mala klientka asi 9 rokov, hrala sa s malým bratom na ulici pri dome, kde bývali. Zrazu uvidela, ako sa po ulici rozbehol veľký pes smerom k nim. Okamžite vzala brata na ruky a rozbehla sa s ním.
O niekoľko domov ďalej sa nachádzal rozostavaný dom, okolo ktorého bol štrk a množstvo stavebných kameňov. Utekali po týchto kameňoch dovnútra, jej sa na nich šmýkalo, ale strach o brata bol silnejší než obavy z pádu. Báli sa, že ich pes dobehne a ublíži im. Vybehla po stavbe do výšky a položila brata čo najvyššie, aby mu pes nemohol ublížiť.
Tento silný zážitok plný strachu, v ktorom sa snažila ochrániť svojho brata, v nej zostal uložený. A hoci si ho už vedome neuvedomovala, telo a podvedomie si ho pamätali – a spúšťali tú istú reakciu zakaždým, keď sa ocitla v prostredí, ktoré jej túto situáciu pripomínalo (napr. kamene na ceste).
Po pochopení a spracovaní tejto spomienky, uvoľnení nahromadených emócií a uzdravení celej situácie sa klientke výrazne odľahlo. Cítila hlbokú úľavu a pokoj.
Po určitom čase mi napísala, že bola s rodinou na zrúcanine hradu, kde bolo množstvo kameňov všade naokolo. Bola zvedavá, ako jej telo zareaguje po terapii.
Na jej prekvapenie žiadne známe pocity paniky, strachu ani tlak na hrudi neprišli.
Prvýkrát si túto situáciu mohla naozaj užiť – s pokojom, vedome prítomná.
